Oneskorený vývin reči
10 stratégií, ktoré malým deťom pomôžu naučiť sa rozprávať
Niektoré batoľatá sa rozrozprávajú - zdá sa, že bez akejkoľvek pomoci. Iné potrebujú trošku pomôcť. Na nasledujúcich riadkoch nájdete stratégie, ako im pomôcť.
Povedzte ICH slová
Rozprávanie o tom, čo zaujíma vaše dieťa má oveľa väčší efekt, ako keby ste hovorili, čo si myslíte vy. Používajte krátke frázy, slová alebo dokonca len zvuky (napríklad oooo, hav hav, brm brm), aby ste vyjadrili jeho myšlienky. Takto pridávate k myšlienkam dieťaťa zmysluplné slová.
Napríklad dieťa sa hrá s vkladačkou, ukladá do nej rôzne dieliky (kruh, trojuholník...). Ale to neznamená, že chce pomenovávať farby a tvary. Ak sa väčšinu času pýtame dieťaťa: "Čo je to? Kde je kruh? Akej je to farby?", tak nepridávame slová k jeho myšlienkam. Môzno je dieťa viac zaujaté tým, že strká predmety dnu do vkladačky, vtedy hovorte: "dnu, dnu, dnu". Alebo možno búcha dva dieliky o seba, vtedy môžeme povedať: "bum, bum, bum". Alebo ak dieťa len hádže dieliky do krabičky, môžeme mu hovoriť "bác" alebo "pripraviť sa, pozor, štart". Nasledujte jeho nápady, pridávajte slová k jeho hre. Hovorte jeho slová.
Využite prítomný moment
Chvíle, keď vaše dieťatko začne komunikáciu (ukáže vám niečo, naťahuje sa za niečím, ukazuje prstom na niečo) sa počas dňa často stávajú - nepremeškajte ich!
Keď dieťa ukáže prstom, pomenujte predmet, na ktorý ukazuje. Keď sa nevie rozhodnúť, dajte mu na výber z dvoch možností. Keď dieťa chytí vašu ruku a ťahá vás, aby ste išli za ním, vyslovte slová, ktorými by vás dieťa malo o to poprosiť: "poď sem" alebo "pomôž mi".
Deti nebude dlho baviť opakovať tú istú úlohu alebo hrať sa s tou istou hračkou. Preto sa uistite, že využívate prítomný moment. Každá situácia sa ráta!
Pridajte k reči pohyb
Deti sa najskôr naučia napodobňovať a pohybovať sa, až potom sa učia rozprávať. Ak sú pre dieťa slová ešte príliš ťažké, využite na komunikáciu to, čo dieťaťu ide dobre - napodobňovanie a pohyb. Keď spolu so slovami používate aj gestá, dieťa môže po vás opakovať pohyby (ak ešte nie je pripravené na zvuky a slová).
Keď zdravíme ľudí, povieme "ahoj" a zamávame rukou. (Väčšinou bábätká vedia najprv napodobniť kývanie rukou, až potom slovo "ahoj".) To je perfektné! Robme toho viac! Spájajme slovo s pohybom. Napríklad keď hovoríte "dinosaurus", môžete 4x zadupať nohami (na každú slabiku raz) ako dinosaurus: "di-no-sau-rus". Vaše dieťa možno zadupe tiež.
Pekne spolu - spievajte a recitujte
Robiť veci súčasne s niekým iným je pre dieťa ľahšie ako "sólo predstavenie". Keď naraz s dieťaťom spievame a recitujeme známe frázy, dávame dieťaťu možnosť sledovať naše ústa - vidí správny vzor, ako sa majú ústa hýbať pri jednotlivých slovách v pesničke či básničke. Je to silná stratégia. A je to tiež pre dieťa zábava.
V pesničkách sa často opakuje refrén a dieťa už vie, aké slovo bude nasledovať. Slová sa spájajú s melódiou a intonáciou. Spievajte si spolu známe pesničky, recitujte básničky, vytvorte si svoje vlastné frázy, dopĺňajte spolu vety, napríklad "otoč na ďalšiu... (stranu)". Vďaka tomu si dieťa precvičí slová znova a znova. A navyše je to zábava, pretože slová hovoríte spolu!
Chceš toto alebo toto?
Hra ponúka nekonečne veľa možností alebo v špajzi je množstvo dobrôtok a je ťažké rozhodnúť sa - pre každého, nielen pre dieťa. Dajte dieťaťu na výber len z dvoch možností - pomôže mu to, lebo vymedzíte potrebné slová.
Keď viete, čo vaše dieťa chce, ponúknite to ako druhú možnosť. Napríklad vaše dieťa miluje dinosaurie chrumky a ste si istí, že chce tie. Ako prvú možnosť mu dajte to, čo nepreferuje a druhá možnosť bude to, čo viditeľne chce: "brokolicu alebo chrumky?". Keď ste preferovanú možnosť povedali ako druhú, zároveň ste vytvorili príležitosť, aby dieťa zopakovalo vaše posledné slovo. Je to ľahšie ako rozhodnúť sa spomedzi množstva jedál a zároveň spomenúť si na správne pomenovanie svojho obľúbeného jedla. Nechceme, aby úloha bola pre dieťa príliš ťažká. Chceme, aby dieťa zažilo úspech v komunikácií.
Pozri sa na mňa
Deti sú zaneprázdnené. Nechcú prerušovať svoju hru, aby sa na nás pozreli. Preto sa my dospeláci musíme snažiť urobiť to veľmi zaujímavo - aby deti sledovali naše ústa, ako sa pohybujú pri rozprávaní. Upriamte pozornosť na vaše ústa, keď hovoríte slovo alebo zvuk - dieťaťu to pomôže sledovať pohyb artikulačných orgánov pri reči. Neviete nájsť nejakú hračku? Volajte na ňu a priložte si pritom ruky ku ústam. Neviete nájsť loptu? Hľadajte ju a volajte: "Lopta? Kde si lopta?" (Pozeranie sa na ústa dospelej osoby pomáha aj neskôr predškolákom, keď sa učia správne vyslovovať jednotlivé hlásky - napríklad pri hláske Š máme zošpúlené ústa, pri hláske S sú pery roztiahnuté do úsmevu.)
Rozložte slovo a znova ho poskladajte
Ak sú pre dieťa slová ešte príliš ťažké, skúste zvuky. Niekedy treba slovo zjednodušiť na menšie časti, aby sa dieťa pokúsilo vysloviť ho. Napríklad vaše dieťa miluje dinosaury, ale nikdy nepovie "dinosaurus". Rozložte to slovo. "Dinosaurus. Dino. Di. D. Uáááá." Ponúknite dieťaťu jednu z týchto možností a sledujte, či dieťa chce po vás opakovať. Niekedy sa potrebujeme znížiť až na úroveň zvuku (zmysluplného zvuku) "uáááá", ktorý predstavuje rev dinosaura. Nezáleží, na ktorej úrovni začínate dieťaťu modelovať slovo, neskôr slovo znovu poskladáme a dieťa sa ho naučí celé vyslovovať správne. A slovo bubliny? Skúste: "bubliny, bubli, bu, b" alebo gesto fúkania bublín. Keď sa budete hrať so zvukmi, určite to podporí vokalizovanie vášho dieťatka.
Zabúdajte
Vytváranie komunikačných príležitostí je jedným z mojich najobľúbenejších spôsobov ako komunikovať s deťmi. Predstieram, že neviem, kde sú hračky, alebo si neviem na niečo spomenúť - a to je veľká šanca pre dieťa - že dieťa pomôže dospelákovi. Napríklad dám dieťaťu jogurt, ale "zabudnem" mu dať lyžičku. Dám dieťaťu len jednu chrumku, a "zabudnem" mu dať ďalšie. Hlavná myšlienka tejto stratégie spočíva v tom, že sa chceme rozprávať s dieťaťom, nie rozprávať na dieťa. Pýtame sa na jeho návrhy, kde by hračky mohli byť, alebo ako vyriešiť problém - a tým dávame dieťaťu príležitosť komunikovať. Niekedy to funguje tak, že čím menej rodič vie, tým viac mu dieťa môže pomáhať!
Netlačiť na dieťa
Netlačiť na dieťa je jednou z najefektívnejších stratégií, ako otvoriť dieťaťu dvere ku komunikácií. Už sme spomínali stratégiu spievania, ponúknutie dvoch možností či "zabúdanie" vecí. Tieto stratégie skvele pomôžu znížiť tlak na dieťa. Je tu však ešte jedna stratégia, ktorá sa začína jediným slovíčkom: "Rozmýšľam." Namiesto otázky "Čo je toto?" skúste dieťaťu povedať: "Rozmýšľam, čo je toto." - napríklad keď sa spolu dívate na obrázok lopty v knižke. Znie to jednoducho a možno máte obavy, či to bude fungovať. Vyskúšajte. Len "rozmýšľajte" a čakajte.
Nech sa dieťa chce ešte hrať
Vášmu dieťatku sa nesmierne páči praskať bubliny, hrať sa na schovávačku, šteklenie či vyhadzovanie do vzduchu. Čokoľvek ho baví, pomenujte to, napríklad "bubliny". Potom čakajte. Čakajte, kým vám dieťa naznačí, že chce v hre pokračovať. Možno sa usmeje, možno bude hľadať hračku, možno sa bude naťahovať, možno sa na vás pozrie... Čokoľvek to bude, čakajte na to. Keď vám dieťa ukáže, že chce v hre pokračovať, pomenujte hru ("bubliny") alebo povedzte "ešte". Vždy, keď zabávate dieťa bez toho, aby ste počkali na jeho požiadavku, premrhávate príležitosť, ako pomôcť dieťaťu komunikovať.
Preložené z www.letsplaythespeechandlanguageway.com
Efektívne komunikačné stratégie pri rozprávaní sa s deťmi od 0 do 6 rokov popísali logopedičky Kapalková, Horňáková a Mikulajová v Knihe o detskej reči:
https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KL/Texty__knihy/Kniha_o_detskej_reci.pdf
Komunikačné stratégie nám odpovedia na otázku AKO deti učiť rozprávať. Ďalšia otázka, ktorú si rodičia iste kladú, znie: ČO učiť deti najprv? Podľa Laheyovej vývinového modelu (Kapalková, 2018) sa v priebehu vývinu reči deti učia najskôr podstatné mená a citoslovcia, ktoré označujú osoby, zvieratá alebo predmety (napríklad tata, havo, bába), určenie miesta (tu, tam), odmietnutie (neni). Ďalej sú to jednoduché slovesá, ktoré vyjadrujú nejakú činnosť (haji, piť, daj...) a slová, ktoré vyjadrujú vlastníctvo (mamine, tatove, Mišove, Jankine). Je dôležité tieto slová často deťom opakovať počas bežných denných aktivít (hra, jedenie, domáce práce, hygiena, prechádzky vonku...) v krátkych (1-2-slovných) vetách.
K prvým slovám patria zvuky zvierat, napríklad citoslovce hav označuje štekanie a zároveň psíka, hú môže znamenať sovu, mňau mačičku. Niekedy sa stáva, že si deti vytvoria vlastné slovo na pomenovanie niečoho, napríklad duduk je jogurt - aj toto sa považuje za slovo, ak ho dieťa vždy používa na jogurt a na nič iné. Do aktívnej slovnej zásoby sa rátajú aj gestá - napríklad ak dieťa nevie povedať slovo vtáčik, ale máva rukami, keď vidí vtáka.
Odmietnutie môžeme skúšať tak, že dieťaťu naschvál ponúkneme niečo, čo nemá rado. Neexistencia - napríklad keď skladáme jednoduché puzzle zvieratka a komentujeme: "Tu je slon. Nemá hlavu. Neni hlava. Dáme hlavu. Tu je hlava. Má hlavu."
Keď chceme dieťa učiť slová tu, tam, musíme mu ich veľa opakovať - napríklad pri vkladaní špinavej bielizne do práčky, pri ukladaní hračiek do poličky, pri vykladaní nákupu do chladničky... Alebo napríklad pri ukladaní plastelíny na papier: zelenú plastelínu dáme na žabku TU, ružovú plastelínu na kvietok TAM.
Pri učení slovies si vyberieme spočiatku také slovesá, ktoré môžeme veľakrát počas dňa zopakovať. Opakovanie je matkou múdrosti :) Rodič ukazuje dieťaťu správny rečový vzor, modeluje mu krátke vety so slovesami, napríklad: "Ideme papať. Papať. Papať polievku. Miško papá. Mama papá. Papáme. Papáme polievočku. Mňam, papáme!"
Vlastníctvo sa dá tiež dobre nacvičovať počas "domácich prác" - triedime oblečenie: tatove ponožky, mamina sukňa, Katkine nohavice... Alebo pri chystaní na stôl táto šálka je tatova, táto mamina, Katkina... Pri skladaní puzzle dieťaťu opakujeme: "Levov chvost. Levov. Tento chvost je levov. Tento je myškin. Myškin. Dáme tu. Myškin." Nezabúdajte, čím viackrát dieťa dané slovo počuje, tým rýchlejšie sa ho naučí.
Obrázky slúžia ako inšpirácia, ale najefektívnejšie je učiť deti v prirodzených situáciách počas dňa. Dieťa si nemusí ani uvedomiť, že sa vlastne niečo nové učí. Je známe, že keď sa učíme nové veci s radosťou, naučíme sa ich ľahšie a rýchlejšie ako keby sme sa učili s nechuťou.